Priečne flauty sú ázijského pôvodu a v Európe sa po prvýkrát objavili v 12. storočí. Predchodcom priečnej flauty je priečna píšťala (tiež švajčiarska alebo poľná), ktorá sa vyrábala zo Krušpánového (Buxus) dreva a mala krátku valcovitú trubicu. V 16. storočí sa zväčšil jej rozsah, v 17. a 18. storočí sa stala viacdielnym nástrojom s opačným kónickym vŕtaním (zúženie od otvoru pier ku koncu) a stala sa súčasťou orchestrov (v tejto dobe už možno hovoriť o priamom predchodcovi priečnej flauty).

Revolúciu v stavbe priečnej flauty aj ostatných drevených nástrojov urobil v roku 1832 Theobald Böhm, keď vyvŕtal dierky nie podľa dosažitelnosti prstov, ale podľa akustických merítok, a potom im primontoval klapky. V roku 1847 navyše nahradil kónicku trubicu valcovitou, čím sa zlepšila intonácia, ale tým sa zmenili tónové vlastnosti flauty.

Priečna flauta je drevený (toto je zaradenie z hľadiska histórie, dnes sú priečne flauty vyrábané z kovov) dychový hudobný nástroj. Je tradične zastúpená vo všetkých symfonických, dychových aj komorných orchestroch, veľké využitie má aj v komornej hudbe, v menšej miere sa používa aj v jazze.

·